5. ročník ODKLÍNANIE HRADU SKLABIŇA

A je to tu jubilejný 5. ročník, kedy sa stretneme na návrší zalesneného kužeľovitého kopca nad obcou Sklabinský Podzámok, na rozhraní Turčianskej kotliny a Veľkej Fatry, kde stojí  zrúcanina hradu Sklabiňa. (9km od Martina)

Kúsok histórie:    Hrad Sklabiňa je najväčším hradom v regióne Turiec a svojou rozlohou patrí aj k najväčším hradom Žilinského kraja. Nachádza sa v predhorí Veľkej Fatry, ale z diaľky ho nevidno. Má veľmi bohatú históriu, prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1309, kedy ho vlastnil magister Donč, ale jeho existencia má staršie základy. Krátko na to sa stal sídlom turčianskych županov, pod ktorých právomoc patrilo aj vyberanie mýta. V roku 1410 ho kráľ Žigmund zálohoval poľskému šľachticovi a rytierovi dračieho rádu Ondrejovi Balickému. Po jeho smrti tu žila jeho vdova Rachna, dcéra slávneho vojvodu Stibora zo Stiboríc a Beckova. V roku 1434 hrad vypálili husiti, následne bol opevnený a prestavaný, pribudlo opevnenie s cimburím, nová brána a dve bašty. Balickým patrila Sklabiňa do roku 1469, kedy ju vykúpil kráľ Matej Korvín. Na konci stredoveku sa tu vystriedalo niekoľko kastelánov, ktorí sa nie príliš lichotivo zapísali do histórie. Po celú dobu mala na hrade svoje sídlo aj župná väznica a bol tu uložený turčiansky župný archív, ktorý bol zničený požiarom v roku 1494. Za éry Zápoľských sa na hrade objavili prvé delá a po nich v roku 1527 prichádzajú na Sklabiňu Révayovci, ktorí získali hrad do dedičného vlastníctva spolu s titulom dedičných županov. V polovici 16. storočia bol hrad nákladne opevnený a vznikla nová brána. V treťom predhradí dal v rokoch 1610-1612 strážca uhorskej kráľovskej koruny, barón Peter Révay spolu s manželkou Máriou Forgáčovou postaviť tzv. kaštieľ. V 17. storočí sa na hrade odohrali rušné životné príbehy, ako bola nešťastná láska Zuzany Forgáčovej a jej tyranského manžela Františka III. Révaya. Tento príbeh sa stal námetom historických románov. Župan Daniel Révay ako čierna ovca rodiny skončil na bratislavskom popravisku a Alžbeta Révayová tu žila 19 rokov odlúčená od manžela ako sklabinská Penelopa.

V 19. storočí sa v tomto kaštieli nachádzalo rodinné múzeum, hrad už neslúžil ako trvalé sídlo. Po smrti baróna Františka IX. Révaya v roku 1914 sa dedičmi a novými majiteľmi hradu stali jeho netere Mária Cebriánová a Róza Hubay Cebriánová. Hradný kaštieľ bol zničený dôsledkom fašistických operácií 30. 9. 1944. V roku 1970 sa vykonali prvé opravné práce na vstupnom areáli.

Z hradu sa zachovala značná časť murív kaplnky, v ktorej sa zachovali gotické nábehy rebier klenby, časti veže, palácov, hospodárskych budov, opevnenia, bášt i kaštieľa. Miestami stoja múry do výšky niekoľkých metrov, inde sú viditeľné len v teréne. Napriek tomu je pôdorys hradu veľmi dobre čitateľný. Na kaplnke sa zachovali aj ostenia gotických, pôvodne lomených okien, zvyšky omietky a na zrúcanine kaštieľa viaceré renesančné architektonické detaily (okná, portál, nábehy rebier).